Chcela som byť „normálna“. Chcela som byť akceptovaná a cítiť sa, že zapadám. Začala som venovať väčšiu pozornosť fyzickému ja a vyjadrovať sa v súlade s jeho úlohou v spoločnosti. Bolo to vyčerpávajúce. Neustála kontrola spôsobu, akým sa javíte iným ľuďom, vás skutočne vyčerpá.

​

Kedysi som mala dlhé vlasy. Myslite na štýl Justina Biebera. Bola to súčasť fyzického ja, ktorá sa mi páčila najviac. Nie vždy to však bolo vnímané tak pozitívne, ako som si myslela. Bolo mi povedané, že je čas vlasy ostrihať, keď sa považovali za príliš dlhé pre chlapca. Vďaka jemným črtám tváre som pôsobila viac žensky, čo sa mi páčilo, no niekomu to pripadalo ako vtip.

​

Jedného dňa sme išli na školský výlet do múzea. Bola tam skupina chalanov z inej školy. Pozerali na mňa a smiali sa môjmu vzhľadu. Povedali, že vyzerám ako žena. Úzkosť mi udrela do hrude a môj tlkot srdca sa zvýšil, keď som cítila moje skutočné ja odhalené a portrétované ako vtip. Ich slová som cítila akoby mi roztrhli hruď. Zrazu som sa cítila bezmocná. Všetká energia, ktorú som použila na to, aby som žila svoje fyzické ja, bola premrhaná. Ďakujem, sakra, že sme sa v nasledujúcom okamihu dostali z tej miestnosti.

​

Časy na základnej škole neboli také ľahké. Bolo to obdobie, keď som musela najviac dokazovať fyzické ja. Najmä, keď sme na hodinách telesnej výchovy hrali futbal. Futbal bol hrou, ktorá mala dokázať, že ste muž. Ak v tom nie si dobrý, aký si muž? Vždy pred začiatkom hodiny som si priala, aby sa niečo stalo, aby som sa nemusela zúčastniť. Navonok som vyzerala pokojne, no úzkosť sa šírila mojím vnútrom. Mala som však šťastie na spolužiakov. Boli skvelí a som vďačná tým, ktorí mi zlepšili časy na základnej škole <3

​

Keď už hovoríme o mojich spolužiakoch, v triede sme mali veľa pekných dievčat. Vždy som obdivovala, aké sú krásne, a priala som si, aby som mala viac podobné telo ako oni. Mnohokrát som si predstavovala, že som sa do jedného z nich prehodila, keď som sa náhodne prechádzala ulicami. Predstavovala som si spôsob, akým by som chodila, pohybovala svoje telo, ruky a aké oblečenie by som nosila. Cítila som sa velmi pokojne.

​

                                                                          -

​

Stredná škola bola ešte lepšia. Keďže to bola kresťanská stredná škola, stretla som milších ľudí aj mimo mojej triedy. Táto zmena ma prinútila zabudnúť na negatívne interakcie, ktoré som zažila počas svojho života. Moja úzkosť z hodín telesnej výchovy ale zostala rovnaká. Chcela som sa im vyhnúť a tak som sa rozhodla niečo spraviť. Skrátka, predstierala som, že ma bolia kolená, kým ma mama nezobrala na ortopédiu, kde som to s bolesťou prehnala a lekár mi dal rok úľavy. Boli pridelené nejaké cvičenia, ktoré som musela robiť sama. Neviete si predstaviť úľavu, ktorú som pocítila, keď sa to stalo. Trvalo to však len rok. Potom som musela navštevovať pravidelné hodiny telesnej výchovy s ostatnými mužskými spolužiakmi. Úzkosť sa vrátila spolu s tým a spôsob, akým som sa vyhýbala telesnej, bolo klamať môjmu profesorovi, že mi je zle alebo že som si zabudla úbor. Chlapci na tejto škole však boli iní. Neboli takí odsudzujúci, a tak keď sme hrali futbal, úzkosť bola zvládnuteľnejšia v porovnaní s časmi na základnej škole. Nikdy úplne nezmizla, ale cítila som to menej ako počas základnej školy.

​

Na našej strednej škole som sa tiež „buchla“ do jedného chalana. Všetci sme však vedeli, že sa mu páči jedno konkrétne dievča. Vždy som si priala byť ňou. Pamätám si, keď sme išli na školský výlet a on jej kúpil darček k narodeninám. Nechali sme ich v izbe samých, aby jej ten darček mohol dať. Pamätám si, že som premýšľala, ako veľmi chcem byť tým dievčaťom v tej izbe. Vedela som však, že v očiach toho chlapca nikdy nebudem vnímaná ako dievča.

​

Cirkevná časť strednej školy však neprispela k objavovaniu môjho pravého ja. Homosexualita bola hanbou. Vďaka pozitívnejším sociálnym skúsenostiam som si myslela, že možno môžem zmeniť svoju sexuálnu orientáciu iba pomocou mysle. Teraz sa na tom smejem, keď spomínam na tú dobu. Pamätám si, ako sme raz na omši mali napísať na papier niečo, čo by sme chceli zložiť z pliec a nechať Ježiša, aby sa o to postaral. Napísala som: ‚Nechcem byť gay‘. Dúfam, že sa všetci smejete, pretože toto je pre mňa zábavné. Nie samotná akcia, ale moja hlúposť, keď som verila, že môžem zmeniť jadro toho, kým som. Samozrejme, nič sa nezmenilo.

​

                                                                           -

Jedna vec, ktorá zostala počas môjho tínedžerského veku a vec, ktorú som si priniesla z detstva, bol tento pocit mojej vlastnej cesty, ktorá príde čoskoro. Bol to ten pocit, že jedného dňa nechám všetko za sebou a skutočne sa spoznám. Tento zmysel pre cestu mal tiež svoje miesto. Bola to Austrália. Pamätám si, ako sme sa raz na hodine zemepisu na základnej škole o tom začali rozprávať a odvtedy som na to nemohla prestať myslieť. Bola to moja nádej. Nádej na lepší život. Namaľovala som si na stenu tvar Austrálie a vyššie som napísala „Všetko, čo mám, je sen“. Predstavovala by som si seba, ako sa prechádzam po uliciach Austrálie alebo len tak sedím na pláži a cítim teplé počasie na koži.

​

Celkovo som v puberte vyzerala šťastne. Neznamená to však, že som bola šťastná aj vnútorne. Celá táto šaráda, ktorú som každý deň predvádzala, sa odrazila na mojom duševnom zdraví. Cítila som tento hlboký smútok, ktorý som nedokázala pochopiť ani identifikovať odkiaľ prichádza. Boli noci, kedy som len plakala bez dôvodov. Mala som to šťastie, že som v tie noci nebola sama. Som veľmi vďačná mojej kamarátke Nike, ktorá tu pre mňa vždy bola, nech sa deje čokoľvek.