Keď som bola dieťa, mala som v izbe jedno malé vedierko. Ukladala som si v ňom dievčenské oblečenie. Vo voľnom čase som si ich obliekla, zapla rádio a tancovala pred sklenenou vitrínou a pozorovala svoj odraz. Taktiež by som si dala na hlavu sukňu a predstierala, že sú to moje vlasy. Milovala som to. Pamätám si rozdiel, ktorý som cítila, keď som tieto šaty nosila na rozdiel od každodenného chlapčenského oblečenia. Akoby sa mi zmenila myseľ, zrazu som mala pocit, že žijem. Cítila som sa pohodlne, sebavedomo a hlavne sama sebou.

​

Rádio, ktoré som už spomínala, bol vianočný darček od mojich rodičov. Dali sa na ňom prehrávať kazety a CD. Neskôr som zistila, že taktiež môžem nahrávať svoj hlas na kazety. Stalo sa to pre mna skoro každodennou aktivitou a nahrávala som sa do neskorej noci, čítala som knihy a rozprávala príbehy, ktoré som poznala naspamäť. Keď mi došli príbehy, začala som vytvárať vlastné.

​

Začala som písať veľa scenárov s náhodnými dejmi a presvedčila som svojich kamarátov, aby si zahrali tieto deje so mnou ako v divadle. Nahrala som tieto scenáre, ktoré som vytvorila, na kazety a uložila som ich do krabice od topánok. Mala som aj zbierku kaziet s príbehmi, ktoré som rada predvádzala a tvárila sa, že som z jednou z postáv. Zvykla som sa takto hrat' aj s jednou z mojich sesterníc. Kedykoľvek som si vybrala postavu, ktorú budem hrať, bola by to žena. Nikdy som nad tým ani nerozmýšľala.

​

Sesternica, ktorú som spomenula, pre mňa vtedy veľa znamenala. Cítila som sa s ňou veľmi autenticky a vo svojej koži. Nikdy ma nesúdila a nechala ma tancovat' ako som chcela. Keď som bola u nej doma, obliekla som si jej princeznovské šaty. Pamätám si, že ma v nich odfotila a mne sa to vel'mi páčilo. Moja mama dala tento obrázok do nášho rodinného albumu.

​

Keď už hovoríme o obrázkoch, pamätám si, ako som prechádzala fotoalbum mojej mamy a bol tam jej obrázok. Na tejto fotografii bola odo mňa o niečo staršia. Tento obraz vo mne spustil pocity, ktoré som nedokázala a stále nedokážem úplne formulovať. Najjednoduchší spôsob, ako to môžem povedať, je povedať, že som mala pocit, že sa pozerám na seba. Pozerala som sa na seba v blízkej budúcnosti. Vedela som však, že moje telo nebude vyzerať ako jej, keďže som bola v tele chlapca. Nevedela som pochopiť ten pocit, tak som sa zľakla a zavrela fotoalbum. Moja mama bola vždy niekto, koho som obdivovala. Vždy som chcela byť taká krásna ako ona, keď vyrastiem. Pamätám si, ako ma raz vyzdvihla zo školy a pozerali sme film, keď vošla do triedy. Otočila som sa. Na sebe mala dlhý tmavo modrý kabát s vysokými čiernymi čižmami. Bola som taká ohromená tým, ako vyzerala, mala som pocit, že sa čas zastavil a nič iné v tej chvíli neexistovalo. Priala som si, aby som raz mohla vyzerať tak krásne ako ona.

​

Predstavovať si seba ako dospelú v budúcnosti nebolo nikdy to isté ako byť v tele, v ktorom som bola. Predstavovala by som si samu seba ako ženu, úspešnú ženu v šoubiznise, pracujúcu ako herečka. Dávalo mi to zmysel. Nikdy nebolo povolanie, o ktorom by som cítila, že by ma natoľko zaujímalo, aby som ho robila do konca života. Jasne som si vedela predstaviť seba v rôznych scenároch, robiť rôzne veci a hrať rôzne postavy.

​

Vždy som vedela, že som iná ako ľudia okolo mňa. Nikdy som nemala pocit, že zapadám. Bol rozdiel medzi tým, ako som sa chcela prezentovať svojim priateľom, rodine a spoločnosti, a tým, ako oni chceli, aby som sa prezentovala ja.

​

Keď som začala rást', bolo mi povedané, že už nemôžem nosiť dievčenské oblečenie. Bola to hanba. Povedali mi, že chlapci takéto veci nerobia. Celkom som tomu nerozumela a nevedela som si tento argument zdôvodniť. Prostredie, v ktorom som vyrastala, zdôrazňovalo myšlienku, že jediné, čo je naozaj skutočné, musí byť hmatateľné. Čo vidíme a dotýkame sa, čokoľvek sa deje vo vašej hlave alebo čo ste cítili – sa často považuje za irelevantné alebo nepodstatné. Keďže som nemala okolo seba iné vzory, uverila som tomu. Oddelila som sa a vytvorila som dve časti seba, fyzickú a psychickú, ktoré si navzájom odporovali.

​

Psychologická časť mňa vždy chcela prekonať všetko, čo mi bolo povedané, a urobiť to, čo skutočne chcem, no vedela som, že nebudem v bezpečí. Spôsobovalo to príliš veľa duševných nezrovnalostí a veľa nepríjemných sociálnych interakcií. Začala som nenávidieť túto časť seba. Bol to duševný boj. Povedala by som si, ako veľmi sa nenávidím a želala by som si, aby moja psychologická časť neexistovala. Sebanenávisť postupne rástla. Zapálila som staré fotografie seba v princeznovských šatách a sledovala, ako horia. Predstavovala by som si boje medzi fyzickým a psychickým ja. Tieto súboje boli dosť živé a temné. Predstavovala by som si, že fyzické mňa škrtí psychologické mňa, hľadí naň a želá si, aby bolo mŕtve. Predstavovala som si to tak živo, že psychologická časť mňa jedného dňa stíchla a postupne prestala existovat'. 

​

Použila som všetku silu vôle, ktorú som mala, aby som potlačila to, kým skutočne som a chcela som byť. Namiesto toho, aby som vyjadrila svoje autentické ja a bojovala za seba, rohodla som sa bojovat' proti sebe.